Je jednoduché dať niekomu túto radu. V mysli mu zasiať semienko nového pohľadu. A potom odísť, stratiť sa v dave. Človek zostáva sám a hľadá odpoveď na otázku, čo to všetko znamená. 

“Ži každý deň tak, akoby bol tvojím posledným dňom.” 

Dá sa to vôbec? Ako taký život potom vyzerá? A prečo by sme tak mali žiť? Táto rada sa dáva pravdepodobne preto, lebo na jednej strane si uvedomujeme, že život môže skončiť hocikedy. A na druhej strane, že túžime žiť svoj život, nie život niekoho iného. Chceme mať naplnený život, no, niektorým stačí, ak majú naplnenú chladničku alebo peňaženku.

Ak sa pýtate, tak ako ja, či sa podľa tejto rady dá skutočne žiť, tak najlepšiu odpoveď získate, ak to vyskúšate sami. Potom napíšte, ako ste dopadli. Mali by ste sa však dobre zamyslieť nad tým, čo všetko zahŕňa “žitie  ako v posledný deň.” Alebo čítajte ďalej a ušetrím vás od namáhavej činosti. ALe ja tiež neviem všetko. Ja si len tak píšem.  


Prvé, čo je dôležité spomenúť: Mnoho ľudí takto žiť ani nepotrebuje. Nezamýšľajú sa nad takými superbikovinami, možno na to ani nemajú čas. Keď si zoberiete, že nejaký človek maká v nejakej fabrike, potom príde domov a tam po ňom skáču deti a musí makať ešte tam. Ako vypľutý je rád, že si večer pozrie niečo v telke a môže ísť spať. Ráno tento kolotoč začína znovu. Po celý čas túži po nejakom odreagovaní, ktoré časom v rámci voľna uskutoční s alkoholom a pečeným prasaťom, alebo s iným zverom. Že by pri tom oslavoval Boha a rozoberal filozofické otázky ako pri nejakej pitke v antickom Grécku, to asi nie. ALe kto vie.

Iný človek zasa môže byť so svojim životom celkom spokojný a napriek horkostiam, ktoré v ňom občas máva, rozhodne sa žiť čo najlepšie, ako to len dokáže. Aj keď sa mu niekedy zdá, že mu život uniká pomedzi prsty, vždy ho zachytí v čas. Len už nerieši dôvod unikania. Nerieši svoje pocity, túžby ani myšlienky. Je rád, že je pánom svojho života – myslí si, že je. 

Pri oboch príkladoch ľudí, ktorí “život ako v posledný deň” pravdepodobne nikdy len tak nebudú riešiť, Vždy môže nastať v živote zlom, ktorí ich k tomuto zamýšľaniu môže doviesť. 

Druhé, čo je potrebné spomenúť: Nie každý pochopí “život ako v posledný deň” rovnako. Nie každý sa túto radu rozhodne napĺňať rovnako. A to je prirodzené. Len je tu niečo, čo bude všetkých spájať aj napriek odlišnému obsahu. Sú to hodnoty. Nespájajú ich však rovnaké hodnoty, ale práve tie odlišné. 

Rebríček hodnôt má každý z nás zostavený inak. Tu sa len na chvíľu pozastavím a v krátkosti k hodnotám niečo napíšem. Na čom nám najviac záleží, tomu venujeme aj najviac času, energie a sústredenia. Prečo si vyberáme niektoré hodnoty a iné nie, to je pravdepodobne téma na ďalší článok. Hodnoty udávajú smer nášho putovania životom a pomáhajú nám rozhodovať sa na rozcestiach. Hodnoty nepredstavujú vždy len niečo dobré, ale môže sa nájsť človek, ktorého rebríček je tvorený zo zlých hodnôt. Príkladom dobrej hodnoty môže byť láska, oproti stojaca nenávisť by spadala medzi zlé hodnoty. Od hodnôt a teda toho, na čom človeku najviac záleží, od toho sa odvíja jeho spôsob pochopenia a žitia života ako v posledný deň. 

základnou hodnotou, ktorá všetky spôsoby tohto štýlu života spája je prekvapujúco hodnota života. Ďalšie hodnoty má každý iné a život človeka potom vyzerá rôzne. V takej bežnej forme taký život možno rozdeliť na život zhíralý a život žitý v úprimnosti. Ak budem život vnímať len ako jednu veľkú párty a môj rebríček hodnôt budú tvoriť zábava, sex, drogy či alkohol, tak síce vo svojom pochopení života ako v posledný deň, ten život tak skutočne žijem, ale prehliadam tie dôležitejšie hodnoty. Pretože to, čo je lákavé a prináša rýchle uspokojenie, zastrie to, čo je síce ťažšie dosiahnuteľné, ale je to dlhodobé. Veď, koľkokrát sme už počuli príbehy ľudí, ktorí sa na túto zhíralú cestu vydali a časom si uvedomili, že chcú v živote aj niečo viac. Preto si myslím, že cesta úprimnosti je pre život ako v posledný deň ideálna. Pretože, keď sme úprimní k sebe aj k ostatným ľuďom, tak sa môžeme ľachšie rozhodnúť, čo v živote chceme a na čom nám najviac záleží. Zároveň je to asi najťažšia cesta, pretože nie vždy sme úprimní k ostatným a občas ťažko rozoznáme úprimnosť k sebe samému od rôznych sebakklamov a chlácholenia vlastného svedomia. 



Východisko však spočíva v tréningu a nech aj celoživotnom. Pretože tie najväčšie zmeny často predchádzajú tie malé až neviditeľné, tie, ktoré môžeme každodenne aplikovať v našom živote. Na záver je však možno vhodné, alebo len zaujímavé, položiť si otázku: 

“Ak by ste nejakým spôsobom vedeli, že zajtra budete žiť posledný deň svojho života, ako by ste tento deň strávili?” 

Odpovede a ďalšie procedurálne otázky mi, prosím, posielajte do podateľne a ja vám do tridsiatichpátich pracovných dní určite, jak sa hovorí, odpovím.  🤡 😀