Jednoducho ten prvotný otras podivuhodnosti života niekedy nastal. Sám neviem kedy a ako sa to prihodilo mne. Možno na prvej hodine náboženstva, keď mi bolo povedané, že existuje nejaký Boh, ktorý stvoril tento svet.


Keďže čítate tento článok, budete možno zvedaví, čo sa v ňom dočítate. Hmm, fakt dobrý začiatok... No, zvedaví je príliš prehnaný výraz. 

Asi to vyznie hlúpo, ale ja neviem, čo sa v tomto článku dočítate. Áno, má obsahovať nejaký opis toho o čom bude celý tento blog, no položil by som skôr otázku: keď sme sa narodili, vedeli sme o čom bude život? Viem, je nezmysel prirovnávať blog k životu, nedá sa ale povedať, že veľa vecí, ktoré v živote začíname robiť ani nevieme o čom budú? Väčšinou si to len myslíme, alebo chceme aby to nejako bolo / nejaké bolo. Obsah  býva, môže byť nakoniec celkom  úplne iný. Aj vtedy, keď danú činnosť máme pod kontrolou, pretože nás nepretržite  ovplyvňuje veľa vecí a neustále sa rozhodujeme. 

Rozhodujeme sa vo svete, ktorý je ozaj že zaujímavý, zvláštny. Je slnečný aj temný a samozrejme, svet tvoria ľudia. Preto ľudia už od pradávna rozhodovali ako bude vyzerať. Do tohto sveta sme sa narodili, žijeme v ňom a zomierame v ňom. No a popri tom ho budujeme, vytvárame. Fúha, to sú novinky... Len nie vždy vytvárame zo sveta príjemné miesto nášho pobytu. Kto vie, ako bude vyzerať zajtra? Alebo o 100 rokov? 

My ľudia sme totiž veľmi nevyspitateľní. Sme hlavolamom, ktorý nikto doposial objektívne nevyriešil. Žijeme akoby v dvoch svetoch. Jeden je okolo nás a druhý si žijeme v sebe. Sú však prepojené a jeden bez druhého nemôžu existovať. Tak ako človek bez človeka nestane sa človekom. To sú veľké pravdy toto... Dennodenne kráčame po rôznych cestách, chodníkoch a trávnikoch, no a keď občas vnímam ten zhon v mestách, nedá mi sa nespýtať, kam to my vlastne kráčame? 

Niektorí z nás sa snažia smerovať k lepším zajtrajškom. Iní sú radi, že prežili ďalší deň. Život občas býva ťažký a my si hľadáme rôzne radosti, aby sme sa odreagovali a potom znovu naskočili na ten istý vlak, ktorý má jasný cieľ, ale nikto z nás netuší, čo bude, keď v cieli vystúpime z vlaku. Sme v rovnakom vlaku, ale každý z nás je v inom kupé. Každý z nás dorazí do cieľa skôr alebo neskôr. Každý je iný, každý vníma život inak. V rozbehnutom vlaku hľadáme k sebe aj k sebe navzájom cestu, aby sme zistili, čo máme spoločné a čo odlišné. Ideme osobákom, alebo rýchlikom? 

Ako som už spomínal, človek bez človeka neprežije, preto vytvárame medzi sebou vzťahy. V tých sa občas máme radi a občas sa moc nemusíme a vieme aj nenávidieť. Keď sa spojíme, dokážeme vytvárať obrovské veci, pracovať na rôznych projektoch, zachraňovať životy, zachraňovať planétu... Niekedy sa zdá, akoby sme si mysleli, že ovládneme Vesmír. Len problém nastáva vtedy, keď samých seba nevieme ovládnuť a vytvárame medzi sebou bariery. Keď utláčame iných, keď je naša pravda tá jediná správna, keď z človeka robíme prostriedok nášho úspechu. Všetkým nám záleží na žití dobrého života, prečo teda medzi sebou bojovať? Asi je to normálne, keď už ľudstvo bojuje od počiatku. Najprv musia vo vojne padnúť milióny ľudí až potom  nepriateľské štáty podpíšu mierové zmluvy. Normállne? 

Každá spoločnosť v jednotlivých krajinách má svoje normy a keď niekto vytŕča, keď sa vydá vlastnou cestou, mnohým ľuďom sa to nepáči. Znenormalizujú ho. Aj napriek tomu, že nikomu neubližuje. Mnohí z nás majú taký strach z inakosti, že si ani neuvedomujú, že práve inakosť a nenormálnosť v pozitívnom slovazmysle nás doviedla k pokroku v mnohých oblastiach. Je ťažké kráčať po vlastnej ceste? 

Keď sme spravili v živote prvé kroky, netušili sme, že príde niečo ťažšie, niečo, čo nebude len o prirodzenom nutkaní niečo urobiť, ale budeme tlačení do vecí, ktoré sme povinní robiť. Vraj pre naše vlastné dobro. Hmm, no to dobro, to je tiež dôležité, ale niekedy dosť záleží na tom o aké dobro sa jedná a ako sa dosiahne. No, kto nám povie, čo je to dobro a čo je dobré? 

Pravdepodobne si vždy odpovede nájdeme sami, ale byť otvorení názorom ostatných ľudí je niečo, čo nás môže posúvať bližšie k utváraniu a utvrdzovaniu si nášho svetonázoru / filozofii. Všetko to začína otázkami. Na niektoré sú odpovede ľahké a ako malé deti jednoduché otázky kladieme našim rodičom, ktorí sú určite veľmi potešení, že nám na ne môžu dávať jednoduché odpovede. Napr. Na čo je toto? A toto? A čo toto? Prečo musím chodiť do školy? Prečo nemôžem mať iPhone? Prečo už musíme ísť? No, príde čas, keď jednoduché otázky vystriedajú tie zložitejšie. Pri nich je to už veľmi individuálne, kto sa aké pýta a kedy sa ich pýta. Možno sa ich už nepýta ani rodičov. Podnetov k takýmto otázkam je vždy veľa. Možno nás k nim priviedli v škole, možno cez knihu či film. Alebo sa stalo niečo zlé, čo nás donútilo zamyslieť sa. Jednoducho ten prvotný otras podivuhodnosti života niekedy nastal. Sám neviem kedy a ako sa to prihodilo mne. Možno na prvej hodine náboženstva, keď mi bolo povedané, že existuje nejaký Boh a ten stvoril tento svet. Existencia Boha je jedna z mnohých neľahkých otázok. Každopádne, keď som sa dostal k filozofii, uvedomil som si ako sú otázky dôležité. Niekedy sú aj dôležitejšie než samotné odpovede, ktorých je väčšinou menej než otázok. A raz som sa naviazal na základné tri otázky od ktorých sa odvíjajú mnohé ďalšie. 

1. Kto sme? 

2. Odkiaľ sme sem prišli? 

3. Na čo tu sme? 


Možno by ste si teda mysleli, že podľa názvu tohto blogu tu budem písať len k prvej otázke. Ale to by tu toho asi veľa nebolo. Tie tri otázky by sa dali zhrnúť čisto do jednej, práve tej prvej otázky. Pretože bez druhej a tretej by sama o sebe mohla existovať, ale od čoho by sa človek odrazil pri pátraní po odpovediach na ňu, ak nepozná svoj pôvod a nezaujíma sa o zmysel ľudského života? 

Pritom všetkom je potrebné ešte dodať, že tento blog by nemal byť čisto len filozoficko-eticky zameraný, keďže s existenčnými otázkami súvisí také množstvo ďalších rôznych disciplín. Takže občas primiešam po troche antropológie, psychológie či politiky. jasne, že nie som žiadny odborník, ale o to ani nejde. Kto chce tieto články čítať, nech číta a kto nie, nech nečíta. No, nie? No, áno. 

Neočakávajte však, že články budú vychádzať pravidelne. Ja to od seba radšej tiež neočakávam. Pretože ma za to nikto neplatí a nikto mi ani pri hlave nedrží pištol, že musím. Keďže ma to baví, nechcem to robiť nasilu a byčovať sa vždy, keď nedodržím pravidelnosť. Pre mňa tento blog znamená najmä cestu, po ktorej kráčam k rôznym cieľom. Je dobré mať ciele, ale predsalen, cesta nám častokrát dá viac než samotný cieľ. 

Ak ste dočítali až sem, tak vám ďakujem. Na záver už len pár slov. Keď budete mať nejaké otázky, kritiku, návrhy, alebo čokoľvek, tak môžete samozrejme písať do komentárov pod článkami. Alebo na Facebookovú stránku BEZ MASKY

BEZ MASKY je pôvodne YouTube kanál, ktorý sme založili s kamarátom Maxom kvôli podcastom. Neskôr sme sa pridali aj do rôznych podcastových aplikácii ako je Apple Podcasts, Spotify, Google podcasts apod. keďže sa mi zbytočne nechce vytvárať ďalšia fb stránka či YT kanál, využívame BEZ mASkY ako platformu viacerého obsahu. 

To je asi tak všetko. Idem dačo požrieť, lebo som hladný.