Ten strach v nás je tým jediným, čo nás v takýchto situáciách spája. Ale tiež nás núti vyhýbať sa jeden druhému. Najmä, keď panika prevezme velenie a rozum ostáva stáť niekde v pozadí. Rozum nám v týchto chvíľach môže dosť pomôcť, ale netreba sa ani hnevať na ľudí, ktorí sa nechajú strachom a panikou ovládnuť. Strach o vlastný život či život blízkej osoby je niečo, čo máme v sebe už od praveku. A najhoršie je to vtedy, keď človek ani nevie, čo sa vlastne deje. Nevie kto to spôsobil a nevie ako z toho von. Vyvstáva veľa otázok. Hľadať však odpovede cez konšpiračné zdroje, alebo na dezinformačných weboch nie je dobrá voľba. Aj keď zrnká pravdy môžu byť aj tam, kde by sme ich nečakali.

Slovensko a tiež krajiny, ktoré sa k tomuto problému postavili správne, sú na tom dnes celkom dobre. Ale ani vláda ani lekári či vedci si neboli na začiatku takmer ničím istí. Teda, minimálne to tak pôsobilo. Dokonca ani WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) si nebola istá rúškami. Niektorí ľudia si však pokladajú dodnes otázku: Prečo boli také rozdielne prístupy k tomuto vírusu? Nebolo snáď logické obmedziť stretávanie sa veľkých počtov ľudí čo najviac a dbať na dezinfekciu a dostatok informácii pre ľudí ohľadne podpory imunity? No, nie je to tak jednoduché v týchto situáciách asi
Obmedziť slobodu človeka v dnešnej dobe na príliš dlhý čas, to by mohlo mať katastrofálne následky. Ako aj vieme, už len 14 dní alebo mesiac bez bežného života môže v niektorých ľuďoch narobiť problémy. Tí, ktorí boli zvyknutí dennodenne niekde chodiť a stretávať sa s priateľmi, tí, ktorí radi chodili vysedávať do kaviarní, alebo aj do čakární u lekára, tí, ktorí cestou z práce skočili na jedno alebo si zahrať trochu ovocíčka alebo aj tí, ktorí ťažko znášajú samotu... bolo to pre nich veľmi zlé. Príliš veľa stresu a depresie môže v človeku vyvolať zdravotné problémy fyziologického charakteru.
Ale toto je nič oproti tomu, čo museli prežívať ľudia, ktorí tento vírus mali. Bojovali o život a zomreli. Tak ako mnohí pred nimi. A že ich teda bolo... Ako by sa to už zdalo byť normálne, že ľudia umierajú kvôli chybám iných ľudí.

Človek sa ani nenazdá a žije posledný deň svojho života. A ešte o tom ani nemusí vedieť... Každopádne, vždy je lepšie nevzdať sa, lebo aj tak ani nevieme, či nám práve viera a humor nezachránia náš vzácny život.